amos

Začnime od podlahy – teda od našich upratovačiek. Všetka úcta im, pretože od rána do večera všetko čistia, umývajú a keď už je konečne ako tak čisto, tak príde niekto, kto to tu zase ... a môžu začať od začiatku.

Ale venujme pozornosť  dôležitejšej kapitole - údržbári. Slovo údržbári im dokonale sedí, udržujú nás všetkých v stave, že  sa zostarnuté zariadenie našej školy ešte celkom nerozpadlo. V prípade, že sa niečo naozaj pokazí, tak zahrešia, v nádeji, že sa závada zľakne a ujde. Ak to nepomôže, zahrešia ešte raz a mocnejšie, lebo začínajú tušiť, že budú musieť začať pracovať, čo je pre nich dosť neznámy pojem. Ak nepomôže ani toto zaklínadlo, tak pre nich nastáva ťažký okamžik – vyriešiť zadaný problém. A tu začína kolotoč  výhovoriek – nie sú peniaze, nie je súhlas na nákup materiálu a pod. Ale nakoniec sa to vždy nejako vyrieši. Aj keď možno spôsobom, že veľkú dieru zalepíme viacerými menšími, ale tiež trochu deravými záplatami. Hlavne, že to vydrží aspoň do zajtra.

Kapitola tretia – THP. Do tejto časti treba zaradiť viacero neidentifikovateľných pracovných síl (v iných odvetviach asi vôbec nepoužiteľných), z ktorých sa každá tvári, že sa svojej práci dokonale rozumie.  V skutočnosti ale robia metódou pokusov a omylov a nezainteresovaných ohurujú, ako sa veľmi snažia, často krát úplne zbytočne.  Ale hlavne, že majú prácu a berú plat. A čo je podstatné, je ich dosť, aj keď by sa ich počet mohol zredukovať minimálne na polovicu, veď treba šetriť na diaľnice. Ale to by tiež musel mať niekto skutočný záujem, a nebyť s každým, z koho má nejaké výhody, kamarát.

Kapitola štvrtá – pedagógovia. Môžeme ich deliť do rôznych skupín – mladí, starí, inovatívni, konzervatívni. Ale asi to najdôležitejšie delenie je  na tých, ktorí robia imidž a tých, ktorí skutočne robia. Tí, ktorí robia imidž, vedú veľké reči  o tom, čo robia a ako robia, pričom ich skutočné zásluhy sú takmer mizivé. Vždy sa nachádzajú v pravú chvíľu na pravom mieste, aby sa mohli chváliť, ako pracujú a aké úžasné majú výsledky. Samozrejme, že nie každý je na všetko odborník a tak mnohí  nezainteresovaní sa na nich pozerajú s otvorenými ústami a možno im aj ticho závidia. Títo imidžmejkri  sú ale pre školu veľmi užitoční, lebo ich vystavujú ako ukážkové exponáty či už v rôznych regionálnych televíziách alebo v novinách a veľmi dobre poslúžia škole ako reklama. Celá škola a celé jej vzdelávanie by sa ale mohlo  zahodiť, keby škola nemala tú druhú skupinu pedagógov, teda tých, ktorí skutočne robia, ale žiaľ iba svoju prácu. Práve títo ľudia posúvajú školu a vzdelávanie tam, kam by mala skutočne ísť a určujú jej napredovanie. Možno menej rozprávajú o tom, čo robia a ako robia, ale sú to práve oni, ktorí majú výsledky  a hlavný podiel na tom, aká kvalitná škola v skutočnosti je.

Kapitola piata – vedenie, teda riaditeľ a jeho zástupcovia. Nie zanedbateľná zložka školy. Niektorá škola má to šťastie, že má vedenie, ktoré podporuje svojich učiteľov v ich snažení a dokáže sa ich aj zastať, keď sa vyskytnú problémy. Ale sú aj školy, kde riaditeľ robí všetko preto, aby sa zapáčil svojim nadriadeným na samospráve. Pred svojimi podriadenými sa síce tvári, že všetkému rozumie, hlavne náročnej práci učiteľa, ale keď prichádza problém, dostáva nepríjemnú triašku. Najmä vtedy, keď príde vplyvný rodič žiaka. Vtedy začne kľučkovať, uhýbať, veď čo keď bude náhodou toho rodiča niekedy potrebovať. Čo tam po učiteľovi, veď z neho v skutočnosti nič nemá, svoju robotu si urobí aj tak. A keď sa mu nepáči, nech si len ide, veď na jeho miesto má žiadostí až-až. Aby sme nezabudli na zástupcov – dvaja, traja, možno aj viacerí ? Niektorí z nich sa snažia podporiť učiteľov pri ich práci, zastať sa ich a lobovať za nich. Ale mnohí z nich časom zabudnú, že aj oni učili a aké to bolo.   A niektorí z nich ani nevedia, na čo tam sú – možno na to, aby doplietli, čo sa dopliesť dá.